Pre Auto v C++

Pre Auto V C



C++ poskytuje kľúčové slovo „auto“, ktoré označuje, že typ premennej bude automaticky odvodený z jej inicializátora, keď je prvýkrát deklarovaná. Okrem toho metódy, ktorých návratový typ je automatický, preskúmajú svoj výraz návratového typu za behu. Môžeme ho tiež definovať, pretože sa používa na automatickú detekciu dátového typu hodnoty. Keď použijeme toto kľúčové slovo „auto“ v slučke „for“, nemusíme pridávať typ údajov ku každému iterátoru. Kľúčové slovo „auto“ v slučke „for“ dáva kompilátoru pokyn, aby určil typ deklarovanej premennej pomocou jej inicializačného výrazu.

Príklad 1:

„iostream“ je tu prvým hlavičkovým súborom, kde sú deklarované funkcie C++. Potom pridáme hlavičkový súbor „vektor“, ktorý je tu zahrnutý, aby sme mohli pracovať s vektorom a funkciou na prácu s vektormi. Potom je „std“ menný priestor, ktorý sem vložíme, takže tento „std“ so všetkými funkciami nemusíme vkladať jednotlivo do tohto kódu. Potom sa tu vyvolá „main()“. Pod tým vytvoríme vektor dátového typu „int“ s názvom „myNewData“ a vložíme doň nejaké celočíselné hodnoty.

Potom umiestnime slučku „for“ a použijeme v nej toto kľúčové slovo „auto“. Teraz tento iterátor zistí typ údajov tu uvedených hodnôt. Získame hodnoty vektora „myNewData“ a uložíme ich do premennej „data“ a zobrazíme ich tu, keď tieto „údaje“ pridáme do „cout“.







Kód 1:



#include
#include
použitím menný priestor std ;
int Hlavná ( ) {
vektor < int > mojeNoveData { jedenásť , 22 , 33 , 44 , 55 , 66 } ;
pre ( auto údajov : mojeNoveData ) {
cout << údajov << endl ;
}
}

Výkon :
Videli sme všetky hodnoty tohto vektora, ktoré sú tu vytlačené. Tieto hodnoty vytlačíme použitím cyklu „for“ a umiestnením kľúčového slova „auto“ do neho.







Príklad 2:

Tu pridáme „bits/stdc++.h“, pretože obsahuje všetky deklarácie funkcií. Potom sem vložíme menný priestor „std“ a potom vyvoláme „main()“. Pod tým inicializujeme „množinu“ „reťazca“ a pomenujeme ju ako „myString“. Potom do neho v ďalšom riadku vložíme údaje reťazca. Do tejto sady vložíme niektoré názvy ovocia pomocou metódy „insert()“.

Použijeme slučku „for“ a umiestnime do nej kľúčové slovo „auto“. Potom inicializujeme iterátor s názvom „my_it“ s kľúčovým slovom „auto“ a priradíme mu „myString“ spolu s funkciou „begin()“.



Potom umiestnime podmienku, ktorá je „my_it“, ktorá sa nerovná „myString.end()“ a zvýšime hodnotu iterátora pomocou „my_it++“. Potom umiestnime „*my_it“ do „cout“. Teraz vytlačí názvy ovocia podľa abecednej postupnosti a typ údajov sa zistí automaticky, keď sme sem umiestnili kľúčové slovo „auto“.

Kód 2:

#include
použitím menný priestor std ;
int Hlavná ( )
{
nastaviť < reťazec > myString ;
myString. vložiť ( { 'hrozno' , 'oranžový' , 'banán' , 'hruška' , 'jablko' } ) ;
pre ( auto my_it = myString. začať ( ) ; my_it ! = myString. koniec ( ) ; my_it ++ )
cout << * my_it << '' ;

vrátiť 0 ;
}

Výkon:
Tu si môžeme všimnúť, že názvy ovocia sú zobrazené v abecednom poradí. Tu sa vykreslia všetky údaje, ktoré sme vložili do sady reťazcov, pretože v predchádzajúcom kóde sme použili „for“ a „auto“.

Príklad 3:

Keďže „bits/stdc++.h“ už má všetky deklarácie funkcií, pridáme ho sem. Po pridaní názvového priestoru „std“ zavoláme z tohto miesta „main()“. „Množina“ „int“, ktorú sme stanovili v nasledujúcom texte, sa nazýva „myIntegers“. Potom pridáme celočíselné údaje do riadku, ktorý nasleduje. Na pridanie niekoľkých celých čísel do tohto zoznamu používame metódu „insert()“. Kľúčové slovo „auto“ je teraz vložené do cyklu „for“, ktorý sa používa pod ním.

Ďalej použijeme kľúčové slovo „auto“ na inicializáciu iterátora s názvom „new_it“, pričom mu priradíme funkcie „myIntegers“ a „begin()“. Ďalej nastavíme podmienku, ktorá hovorí, že „my_it“ sa nesmie rovnať „myIntegers.end()“ a použijeme „new_it++“ na zvýšenie hodnoty iterátora. Ďalej vložíme „*new_it“ do tejto sekcie „cout“. Vytlačí celé čísla vzostupne. Po vložení kľúčového slova „auto“ automaticky zistí typ údajov.

Kód 3:

#include
použitím menný priestor std ;
int Hlavná ( )
{
nastaviť < int > mojeCelé čísla ;
mojeCelé čísla. vložiť ( { Štyri, päť , 31 , 87 , 14 , 97 , dvadsaťjeden , 55 } ) ;
pre ( auto new_it = mojeCelé čísla. začať ( ) ; new_it ! = mojeCelé čísla. koniec ( ) ; new_it ++ )
cout << * new_it << '' ;

vrátiť 0 ;
}

Výkon :
Celé čísla sú tu zobrazené vo vzostupnom poradí, ako je uvedené nižšie. Keďže sme v predchádzajúcom kóde použili výrazy „pre“ a „auto“, všetky údaje, ktoré sme umiestnili do množiny celých čísel, sa vykreslia tu.

Príklad 4:

Pri práci s vektormi sú zahrnuté hlavičkové súbory „iostream“ a „vector“. Potom sa pridá menný priestor „std“ a potom zavoláme „main()“. Potom inicializujeme vektor dátového typu „int“ s názvom „myVectorV1“ a do tohto vektora pridáme nejaké hodnoty. Teraz umiestnime slučku „for“ a tu použijeme „auto“ na zistenie typu údajov. Pristupujeme k hodnotám vektora a potom ich vytlačíme umiestnením „valueOfVector“ do „cout“.

Potom doň umiestnime ďalšie „for“ a „auto“ a inicializujeme ho pomocou „&& valueOfVector : myVectorV1“. Tu pristupujeme pomocou odkazu a potom vytlačíme všetky hodnoty vložením „valueOfVector“ do „cout“. Teraz už nemusíme vkladať typ údajov pre obe slučky, pretože v slučke používame kľúčové slovo „auto“.

Kód 4:

#include
#include
použitím menný priestor std ;
int Hlavná ( ) {
vektor < int > myVectorV1 = { 0 , 1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6 , 7 , 8 , 9 , 10 } ;
pre ( auto valueOfVector : myVectorV1 )
cout << valueOfVector << ' ' ;
cout << endl ;
pre ( auto && valueOfVector : myVectorV1 )
cout << valueOfVector << ' ' ;
cout << endl ;
vrátiť 0 ;
}

Výkon:
Zobrazia sa všetky údaje vektora. Čísla, ktoré sú zobrazené v prvom riadku, sú tie, ku ktorým sme pristupovali pomocou hodnôt, a čísla, ktoré sú zobrazené v druhom riadku, sú tie, ku ktorým sme pristupovali odkazom v kóde.

Príklad 5:

Po zavolaní metódy „main()“ v tomto kóde inicializujeme dve polia, ktoré sú „myFirstArray“ veľkosti „7“ s typom údajov „int“ a „mySecondArray“ s veľkosťou „7“ z „double“ Dátový typ. Hodnoty vložíme do oboch polí. Do prvého poľa vložíme hodnoty „integer“. V druhom poli pridáme hodnoty „double“. Potom použijeme „for“ a do tejto slučky vložíme „auto“.

Tu používame cyklus „základ rozsahu pre“ pre „myFirstArray“. Potom umiestnime „myVar“ do „cout“. Pod to opäť umiestnime slučku a využijeme slučku „základ rozsahu pre“. Táto slučka je pre „mySecondArray“ a potom vytlačíme aj hodnoty tohto poľa.

Kód 5:

#include
použitím menný priestor std ;
int Hlavná ( )
{
int myFirstArray [ 7 ] = { pätnásť , 25 , 35 , Štyri, päť , 55 , 65 , 75 } ;
dvojitý mySecondArray [ 7 ] = { 2.64 , 6.45 , 8.5 , 2.5 , 4.5 , 6.7 , 8.9 } ;
pre ( konšt auto & myVar : myFirstArray )
{
cout << myVar << '' ;
}
cout << endl ;
pre ( konšt auto & myVar : mySecondArray )
{
cout << myVar << '' ;
}
vrátiť 0 ;
}

Výkon:
V tomto výsledku sú zobrazené všetky údaje oboch vektorov.

Záver

Koncept „pre auto“ je dôkladne študovaný v tomto článku. Vysvetlili sme, že „auto“ zisťuje typ údajov bez toho, aby ho spomenul. V tomto článku sme preskúmali viacero príkladov a poskytli sme tu aj vysvetlenie kódu. V tomto článku sme podrobne vysvetlili fungovanie tohto konceptu „pre auto“.